Max Planck

Čím zrozumiteľnejší a ucelenejší teoretický systém je, tým tvrdohlavejšie odoláva všetkým pokusom o jeho prestavbu alebo rozšírenie.

Toto striedavé pôsobenie teórie a experimentu, teoretických konštrukcií na strane abstraktného rozumu a ich overovania aplikáciou na objektívnu skutočnosť, je osobitnou črtou modernej fyziky.

Žiadny doktrinálny systém vo fyzikálnej vede, ba možno v akejkoľvek vede, nezmení svoj obsah sám od seba. Vždy potrebujeme tlak vonkajších okolností.

To, čo vnímame ako hmotu, je iba prejavom sily, ktorá rozkmitáva subatomárne častice a drží ich pohromade v najmenšej slnečnej sústave vesmíru.

Experiment je otázka, ktorú veda kladie prírode, a meranie je zaznamenanie odpovede prírody.

Nové vedecké myšlienky nikdy nevznikajú z nijakého spoločného telesa, nech je akokoľvek organizované, ale z hlavy jednotlivého inšpirovaného bádateľa, ktorý zápasí so svojimi problémami v osamelom premýšľaní a sústreďuje všetko svoje myslenie do jedného bodu, ktorý je pre daný okamih celým jeho svetom.

Nová vedecká pravda sa spravidla nepresadí tým, že by presvedčila svojich odporcov a prinútila ich priznať si omyl, ale skôr tým, že jej odporcovia postupne vymrú a vyrastie nová generácia, ktorá ju pozná od mladosti.

Nemáme právo predpokladať, že nejaké fyzikálne zákony existujú, alebo ak doteraz existovali, že budú podobným spôsobom existovať aj v budúcnosti.

Vedomie považujem za základné. Hmotu považujem za odvodenú z vedomia. Za vedomie sa nemôžeme dostať. Všetko, o čom hovoríme, všetko, čo považujeme za jestvujúce, predpokladá vedomie.

Náboženstvo aj veda vyžadujú vieru v Boha.