Max Planck

Hodnota každého ľudského úsilia je a vždy bude v jeho výsledkoch.

Môžeme sa vrtieť a otáčať, ako chceme, ale nikdy sa nedostaneme z vlastnej kože.

Človek, ktorý si nevie občas predstaviť udalosti a podmienky existencie, ktoré sú v rozpore s kauzálnym princípom tak, ako ho pozná, nikdy nerozšíri svoju vedu o novú myšlienku.

Výtvory umenia sa podobajú výtvorom vedy prinajmenšom potiaľ, že vedecký výskum v najprísnejšom zmysle slova by sa nikdy nemohol posúvať vpred bez tvorivej sily imaginatívneho intelektu.

Je to skutočne jeden z najvyšších a najcennejších darov, ktoré človek má: táto schopnosť povzniesť sa myšlienkou do ríš svetla vždy, keď naňho doľahne ťarcha každodenného života a stane sa neznesiteľnou.

Človek, ktorý považuje svoju budúcnosť za osudom už určenú, alebo národ, ktorý verí proroctvu, že jeho úpadok je neúprosne daný prírodným zákonom, len priznáva nedostatok vôle bojovať a presadiť sa.

Je nebezpečným sebaklamom pokúšať sa zbaviť nepríjemnej morálnej povinnosti tvrdením, že ľudské konanie je nevyhnutným výsledkom neúprosného prírodného zákona.

Jeho vlastné svedomie je tribunálom tohto zákona morálnej zodpovednosti a tam vždy začuje jeho nabádania a jeho súdy, ak je ochotný počúvať.

Zákon kauzality mu nemôže predpísať nijaký spôsob konania a nemôže ho zbaviť pravidla morálnej zodpovednosti za jeho vlastné skutky; lebo povinnosť morálnej zodpovednosti mu prichádza z iného zákona, ktorý nemá nič spoločné so zákonom kauzality.

Aj tu vidíme pravdivosť starého príslovia, že skúsenosť je sprievodcom vedeckého štúdia.