Max Planck

Experimentálne a teoretické dobrodružstvá vo vede sú vždy navzájom závislé.

Skôr ide o cik-cakový vzor, ktorým sa krivka vedeckého pokroku uberá; dokonca by som povedal, že pohyb vpred má výbušný charakter, pri ktorom je odraz sprievodným znakom postupu.

Každá hypotéza, ktorá prináša výsledky, má pôvod v nejakom šťastnom spojení dvoch rozdielnych spôsobov, akými sa pozorovania prejavili.

Fyzik je samotnou povahou svojej úlohy nútený použiť svoje imaginatívne schopnosti hneď pri prvom kroku, ktorý urobí.

Cieľom vedy je čosi viac. Je to neustály zápas o cieľ, ktorý sa nikdy nedá dosiahnuť.

Vo všetkých moderných vedeckých pokrokoch vidíme, že vyriešenie jedného problému len odhaľuje tajomstvo ďalšieho. Každý vrchol, ktorý dosiahneme, nám odkrýva ďalší vrchol za ním.

Žiadna veda nemôže stavať svoj základ na spoľahlivosti jednotlivých ľudí.

Začiatok každého aktu poznávania, a teda východisko každej vedy, musí byť v našich osobných skúsenostiach.

Uprostred tohto zmätku je prirodzené pýtať sa, či nám ešte zostala nejaká skala pravdy, na ktorej môžeme stáť a byť si istí, že je nedotknuteľná a že odolá búrke skepticizmu, ktorá sa okolo nej rozbúrila.

Logika vo svojej najčistejšej podobe, ktorou je matematika, len usporadúva a spája jednu pravdu s druhou. Dáva harmóniu nadstavbe vedy, ale nemôže poskytnúť základ ani stavebný materiál.