Rachel Carson

Človek dlho hovoril trochu arogantne o dobývaní prírody; teraz má moc svoju hrdosť naplniť. Je naším nešťastím – môže to byť dokonca naša konečná tragédia – že táto moc nebola zmiernená múdrosťou, ale poznačená nezodpovednosťou; že je až príliš málo povedomia, že človek je súčasťou prírody, a že cenou za dobytie môže byť zničenie samotného človeka.

Stojíme teraz tam, kde sa cesty rozdeľujú. Ale na rozdiel od ciest v známej básni Roberta Frosta nie sú rovnako krásne. Cesta, po ktorej sme dlho kráčali, je klamlivo ľahká, hladká superdiaľnica, po ktorej postupujeme veľkou rýchlosťou, ale na jej konci leží katastrofa. Druhá vetva cesty – tá „menej cestovaná“ – ponúka našu poslednú, našu jedinú šancu dosiahnuť cieľ, ktorý zaručuje zachovanie našej zeme. Voľba je, koniec koncov, na nás.

Veľká časť potrebných vedomostí je už dostupná, ale nepoužívame ju. Školíme ekológov na našich univerzitách a dokonca ich zamestnávame vo vládnych agentúrach, ale zriedka dbáme na ich rady. Necháme padať chemický smrtiaci dážď, akoby neexistovala alternatíva, hoci v skutočnosti ich je veľa a naša vynaliezavosť by mohla čoskoro objaviť mnohé ďalšie, keby dostala príležitosť.

Pre každého z nás, ako pre drozda v Michigane alebo lososa v Miramichi, je to problém ekológie, vzájomných vzťahov, vzájomnej závislosti. Otrávime potočníky v potoku a lososie ťahy sa zmenšujú a hynú. Otrávime komáre v jazere a jed putuje z článku do článku potravinového reťazca a čoskoro sa jeho obeťami stanú vtáky na brehoch jazera.

Ak sme po toľkom utrpení konečne presadili svoje „právo vedieť“, a ak sme, vediac, dospeli k záveru, že nám žiadajú, aby sme prijímali nezmyselné a desivé riziká, potom by sme už nemali prijímať radu tých, ktorí nám hovoria, že musíme naplniť svoj svet jedovatými chemikáliami; mali by sme sa rozhliadnuť a zistiť, aká iná cesta je pre nás otvorená.

Na čoraz väčších územiach Spojených štátov prichádza jar teraz bez ohlasu návratom vtákov a ranné hodiny sú zvláštne tiché tam, kde boli kedysi plné krásy vtáčieho spevu.

Je to éra ovládaná priemyslom, v ktorej sa právo zarobiť dolár za každú cenu len zriedka spochybňuje. Keď verejnosť protestuje, konfrontovaná s nejakým zjavným dôkazom škodlivých výsledkov aplikácie pesticídov, kŕmi sa malými upokojujúcimi pilulkami polopravdy. Naliehavo potrebujeme koniec týchto falošných uistení a cukrovania nepríjemných faktov. Verejnosť je tá, od ktorej sa žiada, aby prijala riziká, ktoré vypočítavajú kontroléri hmyzu. Verejnosť sa musí rozhodnúť, či chce pokračovať na súčasnej ceste, a môže tak urobiť len vtedy, keď je v plnom vlastníctve faktov.

Budúce generácie pravdepodobne neodpustia našu nedostatočnú obozretnú starostlivosť o integritu prírodného sveta, ktorý podporuje všetok život.

Upadli sme do hypnotizovaného stavu, v ktorom prijímame ako nevyhnutné to, čo je podradné alebo škodlivé, akoby sme stratili vôľu alebo víziu žiadať to, čo je dobré?

„Ovládnutie prírody“ je fráza počatá v arogancii, zrodená z neandertálskeho veku biológie a filozofie, keď sa predpokladalo, že príroda existuje pre pohodlie človeka. Pojmy a postupy aplikovanej entomológie vo veľkej miere pochádzajú z tejto doby kamennej vedy. Je to naše znepokojujúce nešťastie, že taká primitívna veda sa vyzbrojila najmodernejšími a najstrašnejšími zbraňami, a že keď ich obrátila proti hmyzu, obrátila ich aj proti zemi.