Milan Kundera

A akú hodnotu môže mať život, ak je prvou skúškou života sám život?

V milostnej poézii každej doby túži žena po tom, aby ju tlačilo k zemi mužské telo.

V západe slnka rozkladu je všetko ožiarené svetlom nostalgie.

Prvým krokom k likvidácii národa, povedal Hubl, je vymazať jeho pamäť. Zničiť jeho knihy, jeho kultúru, jeho dejiny. Potom nechať niekoho napísať nové knihy, vyrobiť novú kultúru, vymyslieť nové dejiny. Čoskoro národ začne zabúdať, čím je a čím bol. Svet okolo neho zabudne ešte rýchlejšie.

Zvuk smiechu je ako klenba chrámu šťastia.

Tí, ktorí považujú diabla za prívrženca zla a anjelov za bojovníkov za dobro, prijímajú demagógiu anjelov. Veci sú zjavne zložitejšie.

Ľudia stále kričia, že chcú vytvoriť lepšiu budúcnosť. Nie je to pravda. Budúcnosť je apatická prázdnota, ktorá nikoho nezaujíma. Minulosť je plná života, chce nás dráždiť, provokovať a urážať, lákať nás, aby sme ju zničili alebo prefarbili. Jediný dôvod, prečo chcú byť ľudia pánmi budúcnosti, je zmeniť minulosť. Bojujú o prístup do laboratórií, kde sa retušujú fotografie a prepisujú životopisy a dejiny.

Je rok 1971 a Mirek hovorí: Zápas človeka proti moci je zápasom pamäti proti zabúdaniu.

Žiadne veľké hnutie, ktoré chce zmeniť svet, nezvládne byť predmetom smiechu ani zľahčovania. Posmech je hrdza, ktorá rozožiera všetko, čoho sa dotkne.

Žiadny čin nie je sám osebe dobrý ani zlý. Až jeho miesto v poriadku vecí z neho robí dobrý alebo zlý.