Milan Kundera

Kýč je zastávka medzi bytím a zabudnutím.

Nech ním akokoľvek pohŕdame, kýč je neoddeliteľnou súčasťou ľudského údelu.

V ríši totalitného kýča sú všetky odpovede dané vopred a vylučujú akékoľvek otázky. Z toho vyplýva, že skutočným protivníkom totalitného kýča je ten, kto kladie otázky. Otázka je ako nôž, ktorý prereže kulisy javiska a umožní nám nahliadnuť, čo sa skrýva za nimi.

Kýč vyvoláva dve slzy za sebou. Prvá slza hovorí: Aké pekné je vidieť deti bežať po tráve! Druhá slza hovorí: Aké pekné je byť spolu s celým ľudstvom dojatý deťmi, ktoré bežia po tráve! Až druhá slza robí z kýča kýč.

Keď hovorí srdce, rozum považuje za nehodné namietať. V ríši kýča vládne diktatúra srdca.

Kedykoľvek sa moci zmocní jediné politické hnutie, ocitneme sa v ríši totalitného kýča.

Láska je túžba po polovici nás samých, ktorú sme stratili.

Láska je naša sloboda.

Láska sa začína v bode, keď žena zapíše do našej poetickej pamäti svoje prvé slovo.

Zdá sa, že mozog má osobitnú oblasť, ktorú by sme mohli nazvať poetická pamäť a ktorá zaznamenáva všetko, čo nás očarí alebo dojme, čo robí náš život krásnym.