Erich Fromm

Milovať jedného človeka produktívne znamená byť vo vzťahu k jeho ľudskému jadru, k nemu ako zástupcovi ľudstva. Láska k jednotlivcovi, pokiaľ je oddelená od lásky k človeku, sa môže týkať len povrchného a náhodného; nevyhnutne zostáva plytká.

Nezrelá láska hovorí: „Milujem ťa, lebo ťa potrebujem.“ Zrelá láska hovorí: „Potrebujem ťa, lebo ťa milujem.“

Láska je činnosť, nie pasívny cit; je to „stáť v nej“, nie „padnúť do nej“. Aktívny charakter lásky možno v najvšeobecnejšom zmysle opísať tvrdením, že láska je predovšetkým dávanie, nie prijímanie.

Závisť, žiarlivosť, ctižiadosť, akýkoľvek druh chamtivosti sú vášne; láska je čin, uplatnenie ľudskej sily, ktorú možno uplatniť len v slobode a nikdy nie z donútenia.

To, čo väčšina ľudí v našej kultúre rozumie pod byť milovaný, je v podstate zmes populárnosti a sexuálnej príťažlivosti.

Šťastie je znakom toho, že človek našiel odpoveď na problém ľudskej existencie: produktívne uskutočnenie svojich možností, a tým súčasne jednotu so svetom pri zachovaní integrity svojho ja. Keď vynakladá svoju energiu produktívne, zvyšuje svoje sily, „horí, a pritom sa nespaľuje“.

Len človek, ktorý má vieru v seba, je schopný byť verný druhým.

Hlavnou úlohou človeka v živote je dať sa sám zrodiť, stať sa tým, čím potenciálne je. Najdôležitejším produktom jeho úsilia je jeho vlastná osobnosť.

Ak jednotlivec uskutočňuje svoje ja spontánnou činnosťou a tým sa vzťahuje k svetu, prestáva byť izolovaným atómom; on a svet sa stávajú súčasťou jedného štruktúrovaného celku; má svoje právoplatné miesto, a tým jeho pochybnosť o sebe a zmysle života zaniká. Uvedomuje si seba ako činného a tvorivého jedinca a uznáva, že existuje len jeden zmysel života: samotné konanie života.

Úspešný revolucionár je štátnik, neúspešný zločinec.