Erich Fromm

Verím, že láska je hlavným kľúčom, ktorý otvára dvere „rastu“ človeka. Láska a spojenie s niekým alebo niečím mimo seba, spojenie, ktoré umožňuje, aby sa človek dostal do vzťahu s druhými, cítil sa s nimi jedno, bez obmedzenia pocitu integrity a nezávislosti.

Verím, že základnou alternatívou človeka je voľba medzi „životom“ a „smrťou“; medzi tvorivosťou a ničivým násilím; medzi skutočnosťou a ilúziami; medzi objektivitou a netolerantnosťou; medzi bratstvom-nezávislosťou a nadvládou-podrobením.

Verím, že jednota človeka v protiklade k iným živým bytostiam pramení z toho, že človek je vedomým životom seba samého. Človek si uvedomuje seba, svoju budúcnosť, ktorou je smrť, svoju malosť, svoju bezmocnosť; uvedomuje si druhých ako druhých.

Dúfať znamená byť v každej chvíli pripravený na to, čo sa ešte nenarodilo, a predsa sa nestať zúfalým, ak sa to nenarodí počas nášho života.

Hovoriť o láske nie je „kázanie“, z jednoduchého dôvodu, že znamená hovoriť o konečnej a skutočnej potrebe každého ľudského bytia. To, že táto potreba bola zahmlená, neznamená, že neexistuje.

Poctivosť znamená nepoužívať podvod a lesť pri výmene tovarov a služieb a pri výmene citov.

Úcta nie je strach a bázeň; označuje, v súlade s koreňom slova (respicere = pozerať sa na), schopnosť vidieť človeka takého, aký je, uvedomovať si jeho jedinečnú individualitu. Úcta teda znamená absenciu vykorisťovania. Chcem, aby milovaný človek rástol a rozvíjal sa kvôli sebe samému a svojím vlastným spôsobom, a nie preto, aby slúžil mne.

Ak človek miluje len jedného iného človeka a ostatným je ľahostajný, jeho láska nie je láskou, ale symbiotickým pripútaním, alebo zväčšeným egoizmom.

V erotickej láske sa dvaja ľudia, ktorí boli oddelení, stanú jedným. V materinskej láske sa dvaja ľudia, ktorí boli jedno, oddelia. Matka musí nielen tolerovať, ale priať si a podporovať odlúčenie dieťaťa.

Všetci ľudia potrebujú pomoc a sú na sebe navzájom závislí. Ľudská solidarita je nevyhnutnou podmienkou rozvoja každého jednotlivca.