John Muir

Vyšiel som len na prechádzku a nakoniec som sa rozhodol zostať vonku do západu slnka, lebo ísť von bolo, ako som zistil, vlastne ísť dovnútra.

Táto veľkolepá šou je večná. Niekde je vždy východ slnka; rosa nikdy nevyschne naraz; sprcha stále padá; para stále stúpa. Večný východ slnka, večný západ slnka, večný úsvit a súmrak, na moriach, kontinentoch a ostrovoch, každý po svojom, ako sa okrúhla zem točí.

Krivdy páchané na stromoch, krivdy každého druhu, sa páchajú v tme nevedomosti a nevery, lebo keď príde svetlo, srdce ľudu má vždy pravdu.

Vládna ochrana by mala byť rozprestretá okolo každého divokého hája a lesa na horách, tak ako je okolo každého súkromného sadu a stromov vo verejných parkoch. Nehovoriac o ich hodnote ako prameňov dreva, stoja nekonečne viac než všetky záhrady a parky miest.

Príroda je vždy krásna, nepremožiteľná, veselá, nech jej tvory robia a trpia čokoľvek. Všetky jazvy hojí, či už v skalách, vode, oblohe alebo srdciach.

Väčšina ľudí je na svete, nie v ňom – nemajú vedomé spolucítenie ani vzťah k ničomu okolo seba – nerozptýlení, oddelení a prísne osamelí ako gule z leštenej skaly, ktoré sa dotýkajú, ale sú oddelené.

V Božej divočine spočíva nádej sveta – veľká čerstvá, nepoškvrnená, nevykúpená divočina. Hrubé postroje civilizácie opadnú a rany sa zahoja skôr, než si to uvedomíme.

Hory sú prameňmi ľudí rovnako ako riek, ľadovcov a úrodnej pôdy. Veľkí básnici, filozofi, proroci, schopní ľudia, ktorých myšlienky a skutky pohli svetom, zostúpili z hôr – obyvatelia hôr, ktorí tam zosilneli spolu s lesnými stromami v dielňach Prírody.

V každom človeku je láska k divokej Prírode, prastará materská láska, ktorá sa vždy prejavuje, či ju uznávame, alebo nie, a nech je zakrytá akokoľvek starosťami a povinnosťami.

Najjasnejšia cesta do Vesmíru vedie cez lesnú divočinu.