John Muir

Príroda je tak márnotratná so svojimi najvzácnejšími pokladmi, míňa krásu rastlín tak, ako míňa slnečný svit, a vylieva ju do pevniny a mora, do záhrady aj púšte. A tak krása ľalií dopadá na anjelov a ľudí, medvede a veveričky, vlkov a ovce, vtáky a včely.

Ó, tie rozľahlé, pokojné, nezmerné horské dni, ktoré nás naraz nabádajú k práci aj k odpočinku! Dni, v ktorých svetle sa všetko zdá rovnako božské, otvárajúce tisíc okien, aby nám ukázali Boha. Nikdy viac by nemal nikto, hoci unavený, klesnúť na ceste, kto dosiahol požehnanie jediného horského dňa; nech je jeho osud akýkoľvek – dlhý či krátky život, búrlivý či pokojný – je navždy bohatý.

Ďalší slávny deň v Sierre, v ktorom sa človek akoby rozplýva, vsiakne a unáša ďalej, nevedno kam. Život sa zdá byť ani dlhý, ani krátky a my si nerobíme viac starostí so šetrením času ani s unáhlením, ako stromy a hviezdy. Toto je pravá sloboda, dobrý praktický druh nesmrteľnosti.

Sme teraz v horách a hory sú v nás, rozpaľujú nadšenie, rozochvievajú každý nerv a napĺňajú každý pór a bunku v nás.