„V koreni každého záchvatu zlosti a mocenského boja sú nenaplnené potreby.“

Ešte aj dnes ma pokúša hnev, keď ma zradí priateľ. Chcem, aby pocítil bolesť, ktorú mi spôsobuje. Ale keď cítim ten hnev, ktorý mi berie pokoj, prosím Boha, aby mi pomohol. Viem s istotou, že odpustenie je možné.

Čím viac sa pozeráš na svoj hnev, tým viac sa priamo pred tvojimi očami rozplýva, ako mráz topiaci sa pod ranným slnkom. Keď sa naň človek naozaj pozrie, náhle stráca svoju silu.

Búrka sa už definitívne utíšila a hrmenie, ktoré ešte zvyšovalo, dunelo nad vzdialenejšími kopcami - podobne, ako keď muž povie A ešte niečo... dvadsať minút po tom, čo pripustil, že prehral hádku.

Vidím odtlačky tvojho hnevu.

Nemusím byť v poriadku. Momentálne môžem byť aj nahnevaná.

Za tridsaťpäť rokov, čo skúmam morálnu psychológiu, som dospel k presvedčeniu, že toto je jeden z najväčších problémov ľudstva: príliš rýchlo sa hneváme a príliš pomaly odpúšťame.