„Keby som ťa mohla vidieť o rok, navinula by som mesiace do klbiek a uložila ich do…“

Neznášam pondelky.

Rozjímam nad frázou „strata času“. Je oveľa zložitejšia, než sa zdá. Mnohé „straty času“ — rozhovor o ničom, snívanie — sú nevyhnutnosťou.

S nekonečnom niet času ani priestoru, je len večné tu, večné teraz.

Pri pokuse opísať čas potrebujeme nový jazyk, ktorý sa od nášho obyčajného hovoru líši tak, ako sa algebra líši od aritmetiky.

Dajte Prírode dosť času a dnešný svet, či ktorýkoľvek iný, sa vám stane úplne cudzím.

Rozpad skál a vznik pôdy prebiehajú v pravý čas, ale nie v čase človeka.