Soren Kierkegaard

Kresťanstvo je absolútno. Kresťanstvo prišlo na svet ako absolútno, nie, po ľudsky povedané, ako útecha; naopak, neustále hovorí o tom, ako musí kresťan trpieť, čiže o tom, ako človek, aby sa stal a zostal kresťanom, musí zniesť utrpenia, ktorým by sa mohol vyhnúť jednoducho tak, že by sa kresťanom nestal.

Na obzore je biela škvrna. Tu je. Blíži sa strašná búrka. No nikto tú bielu škvrnu nevidí, ani nemá tušenie, čo by mohla znamenať.

Pravda je pasca: nemôžeš ju získať bez toho, aby ona nezískala teba; pravdu nemôžeš uchopiť tak, že ju uchytíš, ale iba tak, že ona uchytí teba.

Pravda je vždy v menšine, a menšina je vždy silnejšia než väčšina, lebo menšinu spravidla tvoria tí, čo skutočne majú vlastný názor, kým sila väčšiny je iluzórna, tvorená davom, ktorý nemá nijaký názor.

Božia veľkosť spočíva v odpúšťaní, v prejavovaní milosrdenstva, a v tejto veľkosti je väčší než srdce, ktoré samo seba odsudzuje.

Každé pozemské či svetské dobro je samo osebe sebecké, závistlivé; jeho vlastnenie je závisťou, alebo z nej pramení, a jedným či druhým spôsobom musí robiť druhých chudobnejšími — čo mám ja, to nemôže mať niekto iný; čím viac mám ja, tým menej musí mať niekto iný.

Nikdy som sa s kresťanstvom rozhodne nerozišiel, ani som sa ho nezriekol. Útočiť naň mi nikdy neprišlo na um. Nie, odkedy vôbec mohla byť reč o použití mojich síl, bol som pevne rozhodnutý venovať ich všetky obrane kresťanstva, či prinajmenšom tomu, aby som ho predstavil v jeho pravej podobe.

Každý deň som potreboval Boha, aby som sa ubránil záplave myšlienok.

Zabúdanie, keď ho vo vzťahu k hriechu koná Boh, je opakom tvorenia, lebo tvoriť znamená priviesť z ničoho, kým zabudnúť znamená vziať späť do ničoho.

Bezprostredná láska môže dospieť až k zúfalstvu, ukazuje, že je v zúfalstve, že aj vtedy, keď je šťastná, miluje silou zúfalstva.