Dan Ariely

Keby som mal z výskumu opísaného v tejto knihe vytiahnuť jedno hlavné poučenie, bolo by to toto: sme figúrkami v hre, ktorej sily prevažne nechápeme. Zvyčajne si o sebe myslíme, že sedíme za volantom, s konečnou kontrolou nad rozhodnutiami, ktoré robíme, a smerom, akým sa uberá náš život; no, žiaľ, toto vnímanie má viac spoločné s našimi túžbami - s tým, ako sa chceme vidieť - než so skutočnosťou.

Nedávalo by oveľa väčší zmysel, keby ekonómia vychádzala z toho, ako sa ľudia skutočne správajú, namiesto toho, ako by sa mali správať?

Ľudia si len zriedka vyberajú veci v absolútnych hodnotách. Nemáme vnútorný merač hodnoty, ktorý by nám povedal, koľko čo stojí. Namiesto toho sa sústreďujeme na relatívnu výhodu jednej veci oproti druhej a podľa toho odhadujeme hodnotu.

Odolávanie pokušeniu a budovanie sebaovládania sú všeobecné ľudské ciele - a opakované zlyhávanie pri ich dosahovaní je zdrojom veľkej časti nášho utrpenia.

Dôvera, keď je raz narušená, sa obnovuje len veľmi ťažko.

Ľudské bytosti sú od prírody spoločenské a dôverčivé tvory.

Ukazuje sa, že pozitívne očakávania nám umožňujú viac si veci užívať a zlepšujú naše vnímanie sveta okolo nás. Nebezpečenstvo, že neočakávame nič, spočíva v tom, že na konci to môže byť naozaj všetko, čo dostaneme.

To je poučenie, ktoré sa všetci môžeme naučiť: čím viac máme, tým viac chceme. A jediný liek je prelomiť kolobeh relativity.

Väčšina ľudí nevie, čo chce, kým to nevidí v nejakom kontexte. Nevieme, aký typ pretekárskeho bicykla chceme - kým neuvidíme šampióna Tour de France radiť prevody na konkrétnom modeli. Nevieme, aký reprosústavu máme radi - kým nepočujeme sústavu, ktorá znie lepšie než tá predchádzajúca. Dokonca ani nevieme, čo chceme robiť so svojím životom - kým nenájdeme príbuzného alebo priateľa, ktorý robí presne to, o čom si myslíme, že by sme mali robiť aj my.

Ukazuje sa, že peniaze sú veľmi často najdrahším spôsobom, ako motivovať ľudí. Sociálne normy sú nielen lacnejšie, ale často aj účinnejšie.