A myslím, že to je to, prečo sú hry také skvelé aj pre deti – veci ako šach sú skvelé malé mikrokozmy sveta. Sú to simulácie sveta. Zjednodušené verzie nejakej reálnej situácie, či už je to poker alebo go alebo šach, rôzne aspekty reálneho sveta.
Ak má dieťa udržať nažive svoj vrodený zmysel pre údiv bez takéhoto daru od víl, potrebuje spoločnosť aspoň jedného dospelého, ktorý ho s ním môže zdieľať, znovuobjavujúc s ním radosť, vzrušenie a tajomstvo sveta, v ktorom žijeme.
Minule som vošiel do synovej izby a on má zapnuté štyri obrazovky naraz. Na jednej pozerá film, na druhej hrá hru, na ďalšej niečo sťahuje, na tamtej píše správy – a ľudia hovoria: „Má ADD.“ Hlúposť, on len robí viac vecí naraz.
Nech tvoje srdce cíti utrpenie a trápenie každého a nech tvoja ruka dáva podľa tvojho mešca – pamätaj vždy na hodnotu vdovinho grošu. Ale nie každý, kto žiada, si zaslúži almužnu; všetci sú však hodní toho, aby sa o nich zistilo, inak môže trpieť ten, kto si ju zaslúži.
Len deti vedia, čo hľadajú.
Verím, že dospelosť nie je odrastením, ale dorastením: že dospelý nie je mŕtve dieťa, ale dieťa, ktoré prežilo.