„Zúfalstvo hovorí rovnomerne, tichým hlasom.“

Kdesi kvitne kvet lúčenia a neprestajne sype peľ, ktorý vdychujeme; aj v najbližšom vetre vdychujeme lúčenie.

Zdá sa mi, že takmer všetky naše smútky sú chvíle napätia, ktoré prežívame ako ochromenie, pretože už nepočujeme žiť naše užasnuté city.

Keď sa v noci budeš pozerať na nebo, pretože ja budem bývať na jednej z nich, pretože sa budem smiať na jednej z nich, bude to pre teba, akoby sa smiali všetky hviezdy. Ty budeš mať hviezdy, ktoré vedia smiať sa!

Je sa osamote aj medzi ľuďmi, povedal had.

Skôr nás skľúči človek, ktorý sa neustále usmieva, než ten, kto je úprimne smutný. Ak svoju skľúčenosť priznáme otvorene a slobodne, tí okolo nás z toho získajú skôr pocit slobody než samotnú skľúčenosť.

Lipni na sebe, a budeš lipnúť na smútku; vzdaj sa seba, a vstúpiš do pokoja.