„Je nevyhnutné, aby si si uvedomil, ako ťa tvoje staré spôsoby myslenia a konania doviedli…“

Odbíjanie závislostí ako „zlých návykov“ alebo „sebadeštruktívneho správania“ pohodlne zakrýva ich funkčnosť.

Väčšina našich napätí a frustrácií pramení z nutkavej potreby hrať rolu niekoho, kým nie sme.

Či si to uvedomujeme alebo nie, je to práve naša zranenosť, alebo spôsob, akým sa s ňou vyrovnávame, čo diktuje veľkú časť nášho správania, formuje naše sociálne návyky a ovplyvňuje spôsob, akým premýšľame o svete.

Nie svet, nie to, čo je mimo nás, ale to, čo nosíme vnútri, nás zväzuje. Možno nenesieme zodpovednosť za svet, ktorý vytvoril našu myseľ, no môžeme prevziať zodpovednosť za myseľ, ktorou vytvárame svoj svet.

Väčšina toho, čo nazývame osobnosťou, nie je pevná sústava vlastností, iba mechanizmy zvládania, ktoré si človek osvojil v detstve.

V reálnom svete neexistuje spor medzi vrodeným a získaným, iba nekonečne komplexná a okamih po okamihu prebiehajúca interakcia medzi genetickými a environmentálnymi vplyvmi.