„Trvalo mi štyri roky, kým som sa naučil maľovať ako Raffael, no celý život, kým som sa…“

Jeden z najsilnejších pocitov, na ktoré si z detstva pamätám, je práve pocit ponižovania.

Práve tie dobré deti, madam, sa stávajú najstrašnejšími revolucionármi. Nič nehovoria, neschovávajú sa pod stôl, zjedia len jednu sladkosť naraz - ale neskôr za to nechajú spoločnosť draho zaplatiť!

Šikovné deti zvládnu všetko. A to je presne všetko, čo zvládnu.

Detská trauma nie je doživotný trest.

Pocit bezpečnej väzby u dieťaťa - predstava, že ja, so všetkou svojou slávou, ale aj so všetkou svojou nedokonalosťou, som milované a prijímané - mu umožňuje podstupovať riziká vo svete, ale aj riziká s vlastnými emóciami.

Rodič, ktorý pochváli úspech dieťaťa slovami "Tak si sa učil!", podporuje rastové myslenie. Rodič, ktorý povie "Pozri na tú jednotku, synak! Si génius!", podporuje fixné myslenie.