„Práve tie dobré deti, madam, sa stávajú najstrašnejšími revolucionármi. Nič nehovoria…“

Jeden z najsilnejších pocitov, na ktoré si z detstva pamätám, je práve pocit ponižovania.

Šikovné deti zvládnu všetko. A to je presne všetko, čo zvládnu.

Detská trauma nie je doživotný trest.

Pocit bezpečnej väzby u dieťaťa - predstava, že ja, so všetkou svojou slávou, ale aj so všetkou svojou nedokonalosťou, som milované a prijímané - mu umožňuje podstupovať riziká vo svete, ale aj riziká s vlastnými emóciami.

Rodič, ktorý pochváli úspech dieťaťa slovami "Tak si sa učil!", podporuje rastové myslenie. Rodič, ktorý povie "Pozri na tú jednotku, synak! Si génius!", podporuje fixné myslenie.

Niekedy, možno, bude existovať dobre informované, dobre uvážené a predsa vrúcne verejné presvedčenie, že najsmrteľnejším zo všetkých hriechov je zmrzačenie detskej duše; lebo také zmrzačenie podkopáva životný princíp dôvery, bez ktorej je každý ľudský čin, nech sa cíti akokoľvek dobre a zdá sa akokoľvek správny, náchylný na skazenie ničivými formami svedomitosti.