Môžeme uznať, že útlak tu bude vždy, a predsa sa usilovať o spravodlivosť. Môžeme pripustiť neprekonateľnosť núdze, a predsa sa usilovať o dôstojnosť. Triezvo môžeme chápať, že vojny budú, a predsa sa usilovať o mier. Môžeme to urobiť – lebo toto je príbeh ľudského pokroku, nádej celého sveta.
Nemusíme si myslieť, že ľudská prirodzenosť je dokonalá, aby sme napriek tomu verili, že ľudský údel sa môže zdokonaliť. Nemusíme žiť v ideálnom svete, aby sme stále siahali po ideáloch, ktoré ho urobia lepším miestom.
Veľmi dobre rozumiem, prečo vojna nie je populárna, ale viem aj toto: viera, že mier je žiaduci, málokedy stačí na jeho dosiahnutie. Mier si vyžaduje zodpovednosť. Mier si vyžaduje obeť.
Mier nie je len neprítomnosť viditeľného konfliktu. Len spravodlivý mier založený na neodňateľných právach a dôstojnosti každého jednotlivca môže byť skutočne trvalý.
Prijímam túto poctu s hlbokou vďakou a veľkou pokorou. Je to cena, ktorá hovorí o našich najvyšších ašpiráciách – že napriek všetkej krutosti a ťažkostiam nášho sveta nie sme len väzni osudu. Naše činy majú význam a môžu ohnúť dejiny smerom k spravodlivosti.
Som tiež vďačná, že žijem v krajine, ktorej ľudia sa naučili žiť ďalej v mori nenávisti bez toho, aby nenávideli tých, ktorí ich chcú zničiť, a bez toho, aby sa vzdali vlastnej vízie mieru. Naučiť sa to je veľké umenie, ktorého recept nie je nikde zapísaný.