Vrážam si prst do existencie — nič necítiť. Kde som? Kto som? Ako som sa sem dostal? Čo je to tá vec, ktorú nazývajú svetom? Čo tento svet znamená? Kto ma to zlákal do sveta? Prečo sa so mnou nikto neporadil, prečo ma nikto neoboznámil s jeho zvyklosťami a mravmi, namiesto toho, aby ma jednoducho vhodil do radu, akoby ma bol kúpil únosca, kupčiaci s dušami? Ako som nadobudol podiel na tomto veľkom podniku, ktorý nazývajú skutočnosťou? Prečo by som oň mal mať záujem? Nie je to azda dobrovoľná vec? A ak mám byť nútený sa na nej zúčastniť, kde je riaditeľ? Rád by som mu niečo poznamenal. Naozaj niet nijakého riaditeľa? Kam sa mám obrátiť so svojou sťažnosťou?
Je celkom pravda, ako hovoria filozofi, že život treba chápať spätne. Zabúdajú však na druhú vetu, že ho treba žiť smerom vpred.
K nedokonalosti všetkého ľudského patrí, že človek môže dosiahnuť svoju túžbu iba tak, že prejde cez jej opak.
Jedine na tom, na čo je život použitý a k čomu smeruje, záleží. Hodnotu života si musí človek vytvoriť sám; nemožno ju získať šťastnou náhodou, ale iba múdrosťou. Kto sa úzkostlivo obáva straty života, nikdy si ho neužije.
Čo by bolo, keby sa k tebe raz vo dne či v noci vkradol démon do tvojej najosamelejšej samoty a povedal ti: „Tento život, ako ho teraz žiješ a ako si ho doteraz žil, budeš musieť žiť ešte raz a nespočetne veľa ráz znova; a nebude v ňom nič nové, ale každá bolesť a každá radosť, každá myšlienka a povzdych, i všetko nevýslovne malé či veľké vo tvojom živote sa ti bude musieť vrátiť, a to všetko v tom istom slede a poradí – aj tento pavúk a tento mesačný svit medzi stromami, aj tento okamih a ja sám. Večné presýpacie hodiny bytia sa neustále obracajú a ty s nimi, zrniečko prachu!" Nezvrhol by si sa a neskrípal by si zubami a nepreklial by si démona, ktorý takto prehovoril? Alebo si už raz zažil ohromujúci okamih, kedy by si mu odpovedal: „Si boh a nikdy som nepočul nič božskejšie."
V miere, v akej odmietame dar života, objímame smrť.