Soren Kierkegaard

Keby som si mal predstaviť dievča hlboko zaľúbené a nejakého muža, ktorý by chcel celou silou svojho rozumu a poznania zosmiešniť jej vášeň, tak isto by nešlo o to, že by si zaľúbené dievča muselo vyberať medzi svojím bohatstvom a výsmechom. Nie, ale keby jej nejaký nesmierne chladný a vypočítavý muž pokojne povedal: „Vysvetlím ti, čo je láska," a dievča by uznalo, že všetko, čo jej povedal, je celkom správne — pýtam sa, či by si nakoniec nezvolilo skôr jeho úbohý zdravý rozum než svoje bohatstvo?

Smrť sa nedá vysvetliť sama. Vážnosť veci spočíva práve v tom, že pozorovateľ si ju musí vysvetliť sám.

Je celkom pravda, ako hovoria filozofi, že život treba chápať spätne. Zabúdajú však na druhú vetu, že ho treba žiť smerom vpred.

Niekedy sa stáva, že si človek myslí, že má svoj svetonázor, no existuje jeden konkrétny jav, ktorý svojou povahou mätie rozum, a preto si ho vysvetľuje inak alebo sa ho snaží prehliadnuť, aby v sebe nemusel niesť myšlienku, že tento jav by mohol zvrhnúť celý jeho svetonázor, alebo že jeho uvažovaniu chýba dosť odvahy a rozhodnosti, aby týmto javom svoj svetonázor preniklo.

Vedomie predpokladá samo seba, a pýtať sa na jeho pôvod je rovnako márna a sofistická otázka ako tá stará: „Čo bolo prv, ovocný strom, alebo kameň? Nebol azda kameň, z ktorého vzišiel prvý ovocný strom? Nebol azda ovocný strom, z ktorého vzišiel prvý kameň?"

V hĺbke každej ľudskej bytosti stále žije úzkosť z možnosti byť sám na svete, zabudnutý Bohom, prehliadaný medzi miliónmi a miliónmi v tejto obrovskej domácnosti. Túto úzkosť si človek udržiava od tela tým, že hľadí na mnohých okolo seba, s ktorými ho spájajú príbuzenské či priateľské putá, no úzkosť tam napriek tomu stále je, a človek si sotva trúfa pomyslieť, ako by sa cítil, keby mu to všetko bolo odňaté.

Zdá sa, že mojím osudom je hovoriť o pravde, pokiaľ ju objavím, takým spôsobom, že sa tým súčasne búra každá možná autorita. Keďže som v očiach ľudí neschopný a krajne nedôveryhodný, hovorím pravdu, a tak ich uvádzam do rozporu, z ktorého sa môžu vymaniť iba tak, že si pravdu privlastnia sami. Osobnosť človeka dozrieva iba vtedy, keď si privlastní pravdu, či už ju vyslovila Balámova oslica, posmešný šibal, apoštol alebo anjel.

Možno budem žiť tridsať rokov, možno štyridsať, alebo azda len jeden deň: preto som sa rozhodol využiť tento deň, či už mám žiť tých tridsať rokov, alebo len tento jeden deň — rozhodol som sa využiť ho tak, že ak by ani jeden deň z celého môjho doterajšieho života nebol dobre využitý, tento, s Božou pomocou, dobre využitý bude.

Stáť na jednej nohe a dokazovať Božiu existenciu je celkom iné než kľaknúť si a ďakovať mu.

Aristotelov názor, že filozofia začína údivom, a nie ako v našej dobe pochybnosťou, je pozitívnym východiskom pre filozofiu. Svet sa totiž nepochybne naučí, že sa nedá začínať negatívnym, a doterajší úspech spočíva práve v tom, že filozofi sa nikdy naplno nepoddali negatívnemu, a teda nikdy naozaj neurobili to, čo hlásali. Iba koketujú s pochybnosťou.