„Od Osvienčimu vieme, čoho je človek schopný. A od Hirošimy vieme, čo je v stávke.“

Svet už niečo podobné zažil mnohokrát predtým. Po tom, čo sa to stalo v nacistickom Nemecku, všetky veľké a mocné krajiny prisahali: „Nikdy viac!“ A predsa sme tu boli – šesť neškodných žien schúlených v tme, odsúdených na smrť len preto, že sme sa narodili ako Tutsijky. Ako sa mohla história zopakovať? Ako sa mohlo toto zlo znova vynoriť? Prečo bolo diablovi dovolené kráčať medzi nami nepovšimnuto a otravovať srdcia a mysle, kým nebolo neskoro?

Mier nie je len neprítomnosťou vojny, ale je cnosťou, ktorá pramení zo sily charakteru.

Keď vypukne vojna, ľudia hovoria: „To je príliš hlúpe, nemôže to trvať dlho." No hoci je vojna možno „príliš hlúpa", to jej trvaniu nezabráni.

Pred desivými vyhliadkami, ktoré má dnes ľudstvo pred sebou, vidíme ešte jasnejšie, že mier je jediný cieľ, za ktorý stojí zato bojovať.

Naša technická civilizácia práve dosiahla svoju najvyššiu úroveň barbarstva. Budeme si musieť v blízkej budúcnosti vybrať medzi kolektívnou samovraždou a rozumným využitím našich vedeckých výdobytkov.

Keď zavedené identity zastarajú alebo keď hrozí, že nedokončené identity zostanú neúplné, mimoriadne krízy nútia ľudí viesť sväté vojny, tými najkrutejšími prostriedkami, proti tým, čo sa zdajú spochybňovať alebo ohrozovať ich neisté ideologické základy.