„Schopnosť točiť sa, keď sa vrátim, sa vráti, ale stále sa bojím robiť gymnastiku.“

Znamená to pre mňa všetko - ten boj, všetko, čo som do toho vložila, aby som sa opäť dostala na miesto, kde sa cítim dosť pohodlne a sebaisto na to, aby som mohla súťažiť.

Ten tlak je ťažký. Je to, akoby ste na pleciach niesli váhu celého sveta, a ja som veľmi malá, takže sa mi to niekedy zdá naozaj zdrvujúce.

Vždy vo mne bola časť, ktorá si myslela: Čo ak? A myslím, že to bola moja úzkosť. Takže ak sa mi podarilo tento hlas stíšiť, cítila som sa pri súťažení pohodlnejšie.

Ale napokon je to tak, že chceme odtiaľto odísť po vlastných nohách, nie byť odtiaľto odnesení na nosidlách. Jednoducho si už neverím tak ako predtým.

Rozhodla som sa odstúpiť, a ak už niečo, myslím si, že práve vďaka tomu, že som nesúťažila, získali medailu - keby som súťažila, ešte viac by som sa stratila vo vzduchu, spadla by som a možno by som sa zranila, a športovkyňu nemôžete nahradiť.

Nevyvíjam na seba tlak. Keď vyjdem na dráhu, viem, čo mám robiť, tak jednoducho vyjdem a v podstate to len vykonám.