„Deti najprv svojich rodičov milujú; keď dospejú, súdia ich; a niekedy im aj odpustia.“

Priatelia moji, nemôžeme si získať úctu bielych ľudí na Juhu ani inde, ak sme ochotní vymeniť budúcnosť svojich detí za vlastné bezpečie či pohodlie.

Stratiť jedného rodiča možno považovať za nešťastie; stratiť oboch vyzerá ako nedbanlivosť.

Keď len prizeráte a necháte sa stať zlé veci, vaše dieťa zažíva dvojité sklamanie – že sa niečo pokazilo, a že sa vám nezdalo dôležité čo i len hnúť prstom, aby ste tomu zabránili.

Samozrejme, najlepšie to funguje vtedy, keď rodičia a učitelia pomáhajú deťom stať sa dobrými ľuďmi – a ešte lepšie, keď sa pritom navzájom aktívne podporujú.

Najviac záleží na dôvode našich rozhodnutí a na tom, nakoľko sme ochotní deti usmerňovať, podporovať ich voľby a byť pri nich – to všetko je oveľa náročnejšie než len povedať áno alebo nie.

Keď sme malí, nič pre nás nie je dôležitejšie než to, čo k nám cítia naši rodičia. Neistota v tomto ohľade, či strach z opustenia, môžu zanechať stopu aj po tom, čo dospejeme.