„Čo sa vernosti týka, niet na svete zradnejšieho tvora, než je človek.“

Sokrates sa neuspokojil s filozofickým uvažovaním o ľudstve; obracal sa na každého jednotlivo, všetko z neho vydobyl a poslal ho preč s prázdnymi rukami.

Ľudský život by sa dal chápať ako veľká reč, v ktorej rozliční ľudia predstavujú rôzne slovné druhy. Koľko ľudí je len prídavnými menami, citoslovcami, spojkami, príslovkami? Ako málo je podstatných mien, činných slovies, koľko je spôn? Ľudské vzťahy sú ako nepravidelné slovesá vo viacerých jazykoch, kde sú takmer všetky slovesá nepravidelné.

Z tak pokriveného dreva, akým je človek, nemožno vytesať nič celkom rovné.

Príroda chcela, aby si človek sám, vlastnou silou, vytvoril všetko, čo presahuje mechanické usporiadanie jeho živočíšnej existencie.

Človek si nemôže odoprieť istý pocit rozhorčenia, keď sleduje konanie ľudí na veľkom javisku sveta.

Veľkosť človeka je v tom, že je mostom, a nie cieľom.