„Aké nesmierne je pre dušu byť samu so sebou, žiť, ako sa hovorí, sama so sebou –…“

Telo v sebe často nesie citové pravdy, ktoré slová príliš ľahko obchádzajú.

Naša myseľ je boh a ľudský duch je akési božstvo.

Keď je odťatá noha, ruka alebo iná časť tela, som si vedomý, že mojej mysli sa tým nič neubralo.

Medzi mysľou a telom je obrovský rozdiel v tom, že telo je svojou povahou vždy deliteľné, kým myseľ je úplne nedeliteľná.

Príroda ma týmito pocitmi bolesti, hladu, smädu a podobne učí, že v tele nesídlim iba tak, ako kormidelník na lodi.

Som teda, presne povedané, iba vecou mysliacou, to jest mysľou, rozumom čiže rozvahou.