„Nikto nikdy neuspel bez pomoci druhých.“

Keď prestaneme dbať na to, čo si o nás myslia druhí, strácame schopnosť spojenia. Keď sa necháme definovať tým, čo si myslia druhí, strácame ochotu byť zraniteľní.

Nikto sa na teba neobracia so žiadosťou o súcit či empatiu preto, aby si ho naučil, ako sa má lepšie správať. Obracajú sa na nás preto, lebo veria v našu schopnosť poznať vlastnú temnotu natoľko dobre, aby sme si s nimi vedeli sadnúť do tej tmy.

Jednou z najväčších prekážok spojenia je kultúrny dôraz, ktorý kladieme na to, „zvládnuť to sám“.

Naše príbehy nie sú určené pre každého. Počuť ich je výsada a mali by sme si vždy položiť otázku, skôr než sa podelíme: „Kto si zaslúžil právo počuť môj príbeh?“ Ak máme vo svojom živote jedného alebo dvoch ľudí, ktorí si s nami dokážu sadnúť a vytvoriť priestor pre naše príbehy hanby a milovať nás pre naše silné stránky aj zápasy, máme neuveriteľné šťastie.

Zostať zraniteľný je riziko, ktoré musíme podstúpiť, ak chceme zažiť spojenie.

Ak dokážeme zdieľať svoj príbeh s niekým, kto zareaguje empatiou a pochopením, hanba neprežije.