„Kam ma ešte môže moja cesta zaviesť? Bláznivá je, táto cesta, ide v slučkách, možno ide v…“

Aký tajomný bol tento život, aké hlboké a kalné boli jeho vody, a predsa aké jasné a ušľachtilé bolo to, čo z nich vystupovalo.

Ty si Kamala a nikto iný a v tebe je ticho a útočisko, do ktorého sa môžeš kedykoľvek stiahnuť a byť sama sebou, rovnako ako ja. Málokto má túto schopnosť, a predsa by ju mohol mať každý.

Musel som túžiť po majetku, zažiť nevoľnosť a hlbiny zúfalstva, aby som sa naučil nebrániť sa im, aby som sa naučil milovať svet a viac ho neporovnávať so žiadnym vysnívaným svetom, so žiadnou predstavou dokonalosti, ale nechať ho takým, aký je, milovať ho a tešiť sa, že doň patrím.

Každý človek mal len jedno skutočné povolanie: nájsť cestu k sebe samému.

Vták sa prediera z vajca. Vajce je svet. Kto sa chce narodiť, musí najprv zničiť jeden svet. Vták letí k Bohu. Meno Boha je Abraxas.

Dnes chápem, že na svete nie je pre človeka nič nepríjemnejšie než vydať sa po ceste, ktorá vedie k sebe samému.