„Často sa hovorí, že nešťastie má rado spoločnosť, no rovnako aj priemernosť. Nedovoľ, aby…“

Cítim, že moja duša trpí za túto krajinu... je to príležitosť ukázať to najlepšie z nás, keď sa objaví to najhoršie.

Každá výzva, ktorú na seba vezmeme, nás dokáže zraziť na kolená. Viem naisto, že jediný spôsob, ako prežiť otras, je upraviť si postoj. Tieto skúsenosti sú darom, ktorý nás núti urobiť krok doprava či doľava a hľadať nové ťažisko. Nebojujte proti nim. Nechajte ich, nech vám pomôžu nájsť pevnejší postoj.

V porovnaní s tým, čím sme si prešli, je peklo pohodlné miesto.

Prežívanie tejto prvej úrovne utrpenia je nevyhnutné. No druhá úroveň utrpenia prichádza vtedy, keď tú prvú odmietame, alebo keď sa pripravujeme o základné ľudské potreby ako pohyb, učenie a priateľstvo, alebo keď nedokážeme zachytiť okamih a oceniť všetko, čo máme.

Keď som sa niekedy pustil do skúmania rôznych rozptýlení ľudí, zistil som, že všetka nešťastnosť ľudí pramení z jedinej veci: že nedokážu pokojne zostať vo svojej vlastnej izbe.

Chce byť veľký, a vidí sa malý. Chce byť šťastný, a vidí sa nešťastný.