„Samotné slovo „kresťanstvo" je nedorozumením – v podstate bol iba jeden kresťan, a ten…“

Práve o takejto bohoslužbe som použil výraz, že v porovnaní s kresťanstvom Nového zákona ide o hranie sa na kresťanstvo. Tento výraz je v podstate pravdivý a vec dokonale vystihuje. Lebo čo znamená hrať sa, keď sa zamyslíme nad tým, ako treba toto slovo v danej súvislosti chápať? Znamená to napodobňovať, predstierať nebezpečenstvo tam, kde nijaké nie je, a robiť to tak, že čím viac umenia sa na to vynaloží, tým klamnejší je dojem, že nebezpečenstvo skutočne existuje.

V „kresťanskom svete" je situácia iná. To, čo tu máme pred sebou, nie je kresťanstvo, ale obrovská ilúzia, a ľudia nie sú pohania, ale žijú v blaženej domnienke, že sú kresťanmi. Ak sa má v tejto situácii zaviesť kresťanstvo, treba sa predovšetkým zbaviť tejto ilúzie.

Nikdy som sa s kresťanstvom rozhodne nerozišiel, ani som sa ho nezriekol. Útočiť naň mi nikdy neprišlo na um. Nie, odkedy vôbec mohla byť reč o použití mojich síl, bol som pevne rozhodnutý venovať ich všetky obrane kresťanstva, či prinajmenšom tomu, aby som ho predstavil v jeho pravej podobe.

Náboženstvo je pre svojich vyznávačov príliš dôležitou vecou na to, aby bolo predmetom výsmechu. Ak upadajú do absurdít, zaslúžia si skôr súcit než výsmech.

Kresťanstvo nazývam jednou jedinou veľkou kliatbou, jednou jedinou veľkou vnútornou skazenosťou.

Kresťanstvo je platonizmus pre „ľud".