„V tom spočíva podstata intuitívnych heuristík: keď čelíme náročnej otázke, často namiesto…“

Keď sa počuje len jedna strana príbehu a často sa opakuje, ľudská myseľ sa ním nebadane nasiakne.

Väčšina z nás sa len zriedka namáha myslieť. Je to namáhavý a únavný proces a často vedie k nepríjemným záverom. Ale krízy a slepé uličky, keď nastanú, majú aspoň tú výhodu, že nás nútia myslieť.

Naivne sa predpokladá, že skutočnosť, že väčšina ľudí zdieľa isté myšlienky alebo pocity, dokazuje ich platnosť. Nič nie je ďalej od pravdy. Konsenzuálna validácia ako taká nemá nič spoločné s rozumom ani duševným zdravím. Tak ako existuje folie a deux, existuje folie a millions. Skutočnosť, že milióny ľudí zdieľajú tie isté neresti, z nich nerobí cnosti, a skutočnosť, že zdieľajú toľko omylov, z nich nerobí pravdy.

Nič nie je ťažšie, a pritom nič nie je potrebnejšie, než hovoriť o istých veciach, ktorých existencia nie je ani dokázateľná, ani pravdepodobná.

Nie je dobré, keď ľudstvo prepína rozum a snaží sa pomocou rozumu usporiadať veci, ktoré rozumu ešte vôbec nie sú prístupné.

Hodnotu majú len tie myšlienky, ktoré skutočne žijeme.