Rosa Parks

Ako tajomníčka NAACP som zaznamenávala a posielala členské príspevky do celoštátnej kancelárie, odpovedala na telefonáty, písala listy a rozposielala tlačové správy novinám. Jednou z mojich hlavných povinností bolo viesť záznamy o prípadoch diskriminácie, nespravodlivého zaobchádzania alebo násilných činov voči černochom.

Väčšina členov Montgomerskej pobočky NAACP boli černosi. Bieli ľudia museli mať veľkú odvahu, aby sa pridali, pretože ich biela komunita vyobcovala. Bolo stále veľmi nebezpečné pre kohokoľvek, černocha či belocha, pokúsiť sa pomôcť černochom. Viac pomoci sme dostávali od bielych zo severu.

Som hrdá na to, že som Američanka. Amerika je nádherná krajina.

Mali sme príslovie, že sme pracovali „od môžem do nemôžem“, čo znamenalo pracovať od chvíle, keď ešte vidno (od východu slnka), do chvíle, keď už nevidno (do západu slnka).

Bolo to jednoducho otázkou prežitia – akoby ustúpiť z cesty –, aby sme mohli deň čo deň existovať.

Aj v časoch segregácie bolo na Juhu dosť premiešania, no bolo to v prospech a pre pohodlie bielych ľudí, nie nás.

Rozhodla som sa, že nikam nepôjdem s papierom v ruke a nebudem prosiť bielych ľudí o žiadne láskavosti. Toto rozhodnutie som urobila sama, ako jednotlivec.

Vtedy som nechápala, prečo je toľko aktivít Klanu, no neskôr som sa dozvedela, že to bolo preto, že sa z prvej svetovej vojny vracali afroamerickí vojaci a správali sa, akoby si zaslúžili rovnaké práva, pretože slúžili svojej krajine.

To bol rozdiel medzi černošskými otrokmi a bielymi zmluvnými sluhami. Černošskí otroci si väčšinou nesmeli ponechať svoje mená, ale dostávali nové mená od svojich majiteľov.

Najdôležitejšie, čo som sa naučila v škole slečny Whiteovej, bolo, že som človek s dôstojnosťou a sebaúctou a že si nesmiem klásť nižšie ciele než ktokoľvek iný len preto, že som černoška.