Rainer Maria Rilke

Večer pomaly mení rúcho, ktoré mu drží lem starých stromov.

Pane: je čas. Leto bolo veľmi veľké. Polož svoj tieň na slnečné hodiny a po poliach nechaj vypustiť vetry.

Ruža, ó čistý protiklad, rozkoš byť ničím spánkom pod toľkými viečkami.

Ó Pane, daj každému jeho vlastnú smrť, umieranie, ktoré vychádza z toho života, v ktorom mal lásku, zmysel a núdzu.

Ach, v mojom divokom srdci nocuje bez strechy nad hlavou nepominuteľnosť.

Kdesi kvitne kvet lúčenia a neprestajne sype peľ, ktorý vdychujeme; aj v najbližšom vetre vdychujeme lúčenie.

Lebo krása nie je nič iné než začiatok hrôzy, ktorý ešte práve znášame, a obdivujeme ju preto, že pokojne pohŕda tým, že by nás zničila. Každý anjel je hrozný.

Staviame na tebe s chvejúcimi sa rukami a vŕšime atóm na atóm. Ale kto ťa môže dokončiť, ty dóm.

To je túžba: bývať vo vlnobití a nemať v čase domov. A to sú želania: tiché dialógy chudobných hodín s večnosťou.

Kto hovorí o víťazstvách? Prestáť je všetko.