Kofi Annan

Naša dnešná výzva nie je zachrániť západnú civilizáciu – ani východnú, ak na tom záleží. Ide o celú civilizáciu a zachrániť ju môžeme, len ak sa všetky národy spoja v tejto úlohe.

Ľudský život sa počas dejín obohacoval rozmanitosťou a rôzne spoločenstvá sa jedno od druhého učili. Ak však majú naše rôzne spoločenstvá žiť spolu v mieri, musíme zdôrazňovať aj to, čo nás spája: našu spoločnú ľudskosť a naše spoločné presvedčenie, že ľudská dôstojnosť a práva majú byť chránené zákonom.

Verím, že máme zodpovednosť nielen voči svojim súčasníkom, ale aj voči budúcim generáciám – zodpovednosť zachovať zdroje, ktoré patria im rovnako ako nám a bez ktorých nikto z nás nemôže prežiť. To znamená, že musíme urobiť oveľa viac a naliehavo, aby sme predišli klimatickej zmene alebo ju spomalili. Každý deň, keď nerobíme nič alebo príliš málo, ukladá našim deťom a deťom našich detí vyššie náklady. Pripomína mi to africké príslovie – Zem nie je naša, ale niečo, čo držíme v správe pre budúce generácie. Dúfam, že moja generácia bude tejto dôvery hodná.

V dnešnom svete je bezpečnosť každého z nás spojená s bezpečnosťou všetkých ostatných.

Väčšina národov má pamätníky vojny, bronzové pocty hrdinským bitkám, víťazné oblúky. Ale mier nemá prehliadku, nemá panteón víťazstva.

Pod povrchom štátov a národov, myšlienok a jazyka leží osud jednotlivých ľudských bytostí v núdzi. Odpovedať na ich potreby bude poslaním Organizácie Spojených národov v nasledujúcom storočí.

Poučenie z minulého storočia je, že tam, kde bola dôstojnosť jednotlivca pošliapaná alebo ohrozená – kde občania nemali základné právo zvoliť si svoju vládu ani ju pravidelne meniť – nasledoval príliš často konflikt, pričom cenu platili nevinní civilisti, v podobe skrátených životov a zničených komunít.

Myšlienka, že existuje jeden ľud vlastniaci pravdu, jedna odpoveď na zlá sveta či jedno riešenie potrieb ľudstva, napáchala v dejinách nevýslovné škody – najmä v minulom storočí. Dnes však rastie pochopenie, že ľudská rozmanitosť je skutočnosťou, ktorá robí dialóg nevyhnutným, a zároveň samotným základom tohto dialógu.

Genocída sa začína zabitím jedného človeka – nie za to, čo urobil, ale za to, kým je. Kampaň „etnických čistiek“ sa začína tým, že sa jeden sused obráti proti druhému. Chudoba sa začína vtedy, keď sa čo len jedno dieťa pozbaví svojho základného práva na vzdelanie. To, čo sa začína zlyhaním pri ochrane dôstojnosti jedného života, sa príliš často končí pohromou celých národov.

Do tretieho tisícročia sme vstúpili cez bránu ohňa. Ak dnes, po hrôze z 11. septembra, vidíme lepšie a vidíme ďalej, uvedomíme si, že ľudstvo je nedeliteľné. Nové hrozby nerobia rozdiel medzi rasami, národmi či regiónmi. Do každej mysle vstúpila nová neistota, bez ohľadu na bohatstvo či postavenie. Hlbšie uvedomenie si väzieb, ktoré nás všetkých spájajú – v bolesti aj v prosperite – zachvátilo mladých aj starých.