Ingmar Bergman

Chcem sa vyspovedať, ako najlepšie viem, no moje srdce je prázdne. Prázdnota je zrkadlo. Vidím v nej svoju tvár a cítim odpor a hrôzu.

Svet je doupä zlodejov a padá naň noc... Preto buďme šťastní, kým šťastní byť môžeme. Buďme láskaví, štedrí, nežní a dobrí.

Keď Krista pribili na kríž a on tam visel v mukách, zvolal: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Veril, že všetko, čo kedy hlásal, bola lož. V chvíľach pred smrťou sa Krista zmocnili pochybnosti. Nebolo to azda jeho najväčšie utrpenie? Božie mlčanie.

Naše spoločenské vzťahy sa väčšinou obmedzujú na klebety a kritizovanie správania druhých ľudí. Toto poznanie ma pomaly dotlačilo k tomu, aby som sa izoloval od takzvaného spoločenského života.

To prekliate táranie o skaze. Je to azda potrava pre mysle moderných ľudí? Naozaj od nás čakajú, že ich budeme brať vážne?

Keď som bol mladý, mal som z umierania obrovský strach, ale teraz to považujem za veľmi, veľmi múdre usporiadanie. Je to ako svetlo, ktoré zhasne. Netreba z toho robiť veľkú vec.

Nechcem vytvárať umelecké dielo, ktoré si publikum môže len tak posedieť a esteticky vysať. Chcem im dať úder do krížov, vypáliť ich ľahostajnosť, vytrhnúť ich z ich sebauspokojenia.

Svoje vlastné filmy si veľmi často nepozerám. Znervóznim natoľko, že sa mi chce plakať... a je mi mizerne. Myslím si, že je to hrozné.

Démonov je nespočetne veľa, prichádzajú v tých najnevhodnejších chvíľach a vyvolávajú paniku a hrôzu... Ale naučil som sa, že ak dokážem tieto negatívne sily ovládnuť a zapriahnuť ich do svojho voza, môžu mi napokon poslúžiť.

Dúfam, že nikdy nebudem tak starý, aby som sa stal nábožným.