Finn Skarderud

Príbeh západnej modernej hanby nie je príbehom stratenej hanby, ale hanby, ktorá sa len presunula inde.

Podstata hanby je spätá so sebapozorovaním - s tým, že sa vidíme očami druhých. Akútna hanba vyvoláva telesnú túžbu zmiznúť, zakryť sa a "prepadnúť sa do zeme".

Stará mama by nikdy nedokázala pomenovať svoje pocity tak, ako dnes my neustále krúžime okolo vlastných zážitkov.

So zrelou hanbou dokážeme viesť dialóg - o nej aj s ňou. Skorá hanba je tá, ktorá nás riadi bez toho, aby sme boli schopní nad ňou uvažovať. Táto hanba je zlá práve preto, že bola umlčaná. Nemá jazyk. Cieľom je jazyk znovu naštartovať.

Mojou úlohou ako terapeuta je zaoberať sa ohromujúcim a prehnaným pocitom hanby, zvlášť tým, čo možno nazvať skorou hanbou. Je to ničivý pocit, že si človek nezaslúži byť milovaný.

Hanba vyznačuje hranice. Bola nazvaná naším jediným vrodeným morálnym citom.

U jednotlivca môže pocit hanby pôsobiť tlmiaco, aby sme sa v predstavách o vlastnej veľkosti úplne neodpútali od reality.

Hanba ako základný cit môže pôsobiť ako spojivo tak v jednotlivej psychike, ako aj v kultúre.

Neexistuje jedna hanba. Nemôžeme hovoriť o hanbe ako takej. Treba rozlišovať. Existuje dobrá a zlá hanba.

Život je nepokoj. Tento nepokoj treba utriediť. Ak nie, stane sa neznesiteľným.