Esther Perel

Uznanie „tretieho" súvisí s uznaním erotickej oddelenosti nášho partnera. Z toho vyplýva, že sexualita nášho partnera nám nepatrí. Nie je len pre nás a o nás, a nemali by sme predpokladať, že právom spadá do našej právomoci. Nespadá.

Vnesenie neistoty niekedy vyžaduje len to, aby sme sa vzdali ilúzie istoty. V tomto posune vnímania si uvedomujeme prirodzené tajomstvo svojho partnera.

Monogamia je posvätnou kravou romantického ideálu, pretože potvrdzuje našu výnimočnosť. Nevera hovorí: nie si napokon až taký výnimočný. Rozbíja veľkolepú ambíciu lásky.

Ak vymeníte vášeň za istotu, v podstate len vymeníte jednu fikciu za druhú. Oboje sú výtvormi našej predstavivosti.

Naša kultúra si váži étos absolútnej otvorenosti a povyšuje hovorenie pravdy na mravnú dokonalosť. Iné kultúry veria, že keď je všetko úplne otvorené a nejednoznačnosť je odstránená, blízkosť sa tým nezväčší, ale naopak, naruší.

Namiesto toho, aby som na sex hľadela len ako na produkt citového vzťahu, začala som ho vnímať ako samostatnú entitu. Sexualita je viac než metafora vzťahu – stojí sama osebe ako paralelný príbeh.

Hra je z podstaty bezstarostná a nezaťažená sebauvedomením. Čoraz viac ju však meriame podľa jej prínosov. Hráme squash pre kondíciu srdca, berieme deti na večeru, aby sme im rozšírili chuťové obzory, chodievame na dovolenku, aby sme nabrali sily. No ak nás sužuje sebauvedomenie, posadnutosť výsledkom alebo strach z posudzovania, naše potešenie je nevyhnutne oslabené.

Je to žiarivá vsuvka, poetická medzihra v próze života.

Presunom z dediny do mesta sme sa stali slobodnejšími, no aj osamelejšími. Individualizmus začal svoje neúprosné dobýjanie západnej civilizácie. Výber partnera sa naplnil romantickými ašpiráciami, ktoré mali vyvážiť rastúcu izoláciu moderného života.

Takmer všade, kde sa ľudia berú, je monogamia oficiálnou normou a nevera jej tajným tieňom.