Edwin Hubble

Poznanie sa hromadí čoraz rýchlejšie a poznanie, len čo je k dispozícii, možno použiť na zlo aj na dobro.

Nevieme, prečo sme sa narodili na tento svet, ale môžeme sa pokúsiť zistiť, aký svet to je – aspoň po jeho fyzikálnej stránke.

Celé je to oveľa väčšie než ja a nedokážem to pochopiť, tak sa tomu jednoducho zverím; a prestanem o tom rozmýšľať.

…vo vesmíre nesmie existovať žiadna uprednostnená poloha, žiadny stred, žiadna hranica; všetci musia vidieť vesmír rovnako. A aby sa táto situácia zabezpečila, kozmológ predpokladá priestorovú izotropiu a priestorovú homogenitu.

Hľadanie bude pokračovať. Kým sa nevyčerpajú empirické zdroje, nemusíme prechádzať do zasnených ríš špekulácie.

Nakoniec dosiahneme matnú hranicu – krajné medze našich ďalekohľadov. Tam meriame tiene a medzi prízračnými chybami merania hľadáme orientačné body, ktoré sú sotva podstatnejšie.

Prieskum vesmíru tak končí nótou neistoty. A nevyhnutne. Podľa definície sa nachádzame v samom strede pozorovateľnej oblasti. Svoje bezprostredné okolie poznáme dosť dôverne. So stúpajúcou vzdialenosťou naše poznanie slabne, a to rýchlo.

Špekulácie kedysi zasahovali celé pole, ale pozorovania ich neustále vytláčali späť, až dnes si nespochybniteľne nárokujú len územie za ďalekohľadmi, tmavé neprebádané oblasti vesmíru ako celku.

Vzdialenosti boli rozhodujúce údaje. Kým sa nezistili, nebol možný žiadny pokrok.

Dejiny astronómie sú dejinami ustupujúcich horizontov. Poznanie sa šírilo v postupných vlnách, pričom každá vlna znamenala využitie nejakej novej stopy pri výklade pozorovacích údajov.