Dalajláma XIV.

Väčšinu svojho utrpenia si spôsobujeme sami, takže by malo byť logické, že máme aj schopnosť vytvárať viac radosti. Závisí to jednoducho od postojov, uhlov pohľadu a reakcií, ktoré vnášame do situácií a do svojich vzťahov s inými ľuďmi.

Vždy sa považujem len za jedného zo siedmich miliárd ľudí, ktorí dnes žijú na svete.

Naučil som sa, že odvaha nie je absencia strachu, ale jeho premoženie.

Pokiaľ chýba vnútorná disciplína, ktorá prináša pokoj mysle, nezáleží na tom, aké vonkajšie vybavenie či podmienky máte – nikdy vám neprinesú pocit radosti a šťastia, ktorý hľadáte.

Ak pristupujete k druhým s myšlienkou súcitu, automaticky to zníži váš strach a umožní vám to otvorenosť voči ostatným ľuďom.

Mobilizáciou svojich myšlienok a nácvikom nových spôsobov myslenia dokážeme pretvárať svoje nervové bunky a meniť spôsob, akým funguje náš mozog.

Zamyslime sa teda nad tým, čo má v živote skutočnú hodnotu, čo dáva nášmu životu zmysel, a na tomto základe si stanovme svoje priority.

Súcit sa dá zhruba definovať ako stav mysle, ktorý je nenásilný, neškodiaci a neagresívny.

Vo všeobecnosti platí, že ak si dôkladne preskúmame akúkoľvek situáciu, zistíme, že za priebeh udalostí sme vo veľkej miere zodpovední aj my sami.

Aj keď sa ťažkým situáciám nedá vždy vyhnúť, mierou svojho utrpenia môžete ovplyvniť to, ako sa rozhodnete na danú situáciu reagovať.