Blaise Pascal

Postavte najväčšieho svetového filozofa na dosku, ktorá je širšia než treba; ak je pod ňou priepasť, hoci ho rozum presvedčí, že je v bezpečí, jeho predstavivosť zvíťazí.

Predstavivosť nedokáže z blázna urobiť múdreho; no dokáže ho urobiť šťastným, na závisť rozumu, ktorý dokáže svojich priateľov urobiť iba nešťastnými; jedna ich zahalí slávou, druhý hanbou.

Rozum protestuje nadarmo; nedokáže veciam prisúdiť skutočnú hodnotu.

Človek je pre seba samého najúžasnejším predmetom v prírode; lebo nedokáže pochopiť, čo je telo, ešte menej čo je myseľ, a najmenej zo všetkého to, ako sa telo môže spojiť s mysľou.

Nič nám nezostáva. Toto je náš prirodzený stav, a predsa je najviac v rozpore s našimi sklonmi; horíme túžbou nájsť pevnú pôdu a posledný istý základ, na ktorom by sme mohli postaviť vežu siahajúcu do Nekonečna.

Toto je náš skutočný stav; toto je to, čo nás robí neschopnými istého poznania aj úplnej nevedomosti.

Čo je teda vlastne človek v prírode? Ničím vo vzťahu k nekonečnu, všetkým vo vzťahu k ničomu, stredným bodom medzi ničím a všetkým, a nekonečne vzdialený od pochopenia oboch.

Je to nekonečná guľa, ktorej stred je všade a obvod nikde.

Posledná vec, na ktorej sa pri písaní knihy rozhodneme, je to, čo do nej máme dať ako prvé.

Rieky sú cesty, ktoré sa pohybujú a vezú nás tam, kam sa chceme dostať.