„Len málo rodičov má odvahu a samostatnosť starať sa viac o šťastie svojich detí než o ich…“

Keď len prizeráte a necháte sa stať zlé veci, vaše dieťa zažíva dvojité sklamanie – že sa niečo pokazilo, a že sa vám nezdalo dôležité čo i len hnúť prstom, aby ste tomu zabránili.

Samozrejme, najlepšie to funguje vtedy, keď rodičia a učitelia pomáhajú deťom stať sa dobrými ľuďmi – a ešte lepšie, keď sa pritom navzájom aktívne podporujú.

Najviac záleží na dôvode našich rozhodnutí a na tom, nakoľko sme ochotní deti usmerňovať, podporovať ich voľby a byť pri nich – to všetko je oveľa náročnejšie než len povedať áno alebo nie.

Keď sme malí, nič pre nás nie je dôležitejšie než to, čo k nám cítia naši rodičia. Neistota v tomto ohľade, či strach z opustenia, môžu zanechať stopu aj po tom, čo dospejeme.

Deti, ktorým dávame silu, sú v najlepšej pozícii konštruktívne zvládať okolnosti, ktoré ich tejto sily zbavujú. A my ako rodičia sme v najlepšej pozícii dať im túto silu – pokiaľ sme ochotní obmedziť svoju moc nad nimi.

Bežnejšie je prehliadať epidémiu trestajúcej výchovy a namiesto toho sa sústrediť na ojedinelé príklady zhovievavosti – niekedy až do tej miery, že vyhlásime za rozmaznanú celú generáciu.