Čím viac som otvorený realitám vo mne a v druhom človeku, tým menej sa v sebe ponáhľam „naprávať veci“. Keď sa snažím počúvať sám seba a to, čo vo mne prebieha, a čím viac sa snažím rozšíriť tento istý počúvajúci postoj aj na druhého človeka, tým väčšiu úctu cítim voči zložitým procesom života. Preto sa čoraz menej ponáhľam naprávať veci, stanovovať ciele, formovať ľudí, manipulovať s nimi a tlačiť ich smerom, akým by som chcel, aby išli. Som oveľa spokojnejší, keď môžem jednoducho byť sám sebou a nechať aj druhého človeka byť sebou samým.

— Carl Rogers