Sú dni, keď po pretekoch prídem na izbu a plačem. Nespím. Hlavou mi idú myšlienky, že mi to nejde, že už nedokážem byť lepšia.
Keď Brazília prehrala, vyzeralo to, akoby niečo zomrelo - zomrela celá krajina.
Je to ťažké vysvetliť... neviete, či máte plakať, alebo neviete, či sa máte usmievať.
Nikdy som necítil, že som šťastný a smutný v tej istej chvíli.
Bolo to pravdepodobne najhoršie obdobie, akým som v živote prešiel, odkedy zomrel môj otec.
Pri tejto duševnej bolesti ju však myseľ už samotným pripomínaním znova stvorila.
Viem však, že je to ťažká reč, najmä keď ide o tých, na ktorých vás budú stále upomínať blaho druhých v ich domovoch, ktorým ste sa kedysi aj vy tešili: žiaľ sa totiž necíti tak za to, čo sme nikdy nepoznali, ako za stratu toho, na čo sme boli dlho zvyknutí.
Ďalšie od autora Petra Vlhová