„Šťastie ťa nemení. Bolesť áno.“

Arcibiskup Tutu mi raz vysvetlil, že utrpenie nás môže buď zahorknúť, alebo ušľachtiť, a má tendenciu nás ušľachtiť, ak dokážeme z utrpenia vytvoriť zmysel a využiť ho v prospech druhých.

Človek sa nestáva plne človekom bezbolestne.

Vždy je to tak: keď ťa bolí zub, jazyk sa k nemu stále vracia. Rany si vždy vedomý.

Podstata hanby je spätá so sebapozorovaním - s tým, že sa vidíme očami druhých. Akútna hanba vyvoláva telesnú túžbu zmiznúť, zakryť sa a "prepadnúť sa do zeme".

Ani raz som nevykríkol, čo je samo osebe niečo takmer zázračné.

Baví ma ten boj. Do istej miery ma baví aj to trápenie, hoci si ho nežiadam, nevyzývam ho.